Iný :(

2. srpna 2008 v 18:02 | naty25 |  Príbehy
Bol iný. To bolo vidieť na prvý pohľad. Ten úplne prvý zo všetkých dojmov, ktoré na mňa spravil, ma hlavne šokoval. Ale to bol možno zámer, šokovať. Bol príliš zložitý na to, aby ho niekto pochopil. Príliš odlišný, aby zapadol. A príliš obyčajný, aby dokázal prekvapiť tak, ako vždy chcel. Bol nepochopený, tvrdohlavý a ctižiadostivý, vždy chcel všetko vedieť, nadmieru zvedavý a melancholik na entú. V tej dobe, kedy som ho stretla, som taká bola aj ja.

Ja som bola pankáčka a on Emák, s veľkým E, pretože sa správal ako pán Emák. Emo preňho boli zákony, bol to jeho život, smútky aj radosti, ale hlavne smútky.

Keď sme sa prvýkrát stretli pršalo. Nie, nebolo to ako začiatok v nejakom gýčovom romantickom filme. Voda mi tiekla z vlasov a všetko, čo som mala napatlané na tvári sa rozmazalo. A on? On stál na chodníku a lízal zmrzlinu, jablkovú. Sebavedome som kráčala okolo neho a on ma pozdravil. Prekvapene som sa naňho zahľadela, usmieval sa.

"Nepoznám ťa, ako je možné, že ťa nepoznám?"- nepýtal sa, povedal to skôr pre seba.

Neodpovedala som, len som išla ďalej, aby som nezmokla ešte viac, ak to vôbec bolo ešte možné.

"Počkaj."

Zastala som, no neotočila sa. Prišiel za mnou a stále lízal ten kopček jablkovej zmrzliny.

"Ako sa voláš?"

"Nemusí ťa zaujímať."- odvrkla som a z vlasov mi začali tiecť pramienky dažďovej vody.

"Nebuď zlá,"- pokrčil obočie. "len chcem vedieť, kto vlastne si."

"Eliz. Volajú ma Eliz."

Vykročila som ďalej po chodníku, no on ma znovu zachytil. Nechápavo som na neho pozrela. Kútiky úst mal prirodzene naklonené nadol a v očiach mal hlboký zelený močiar.

"Ja som Miky,"- zašepkal a naklonil ku mne kornút. "dáš si?"

"Nie, musím ísť."

"Stretneme sa ešte?! Budem tu zajtra o piatej!"- vykríkol ešte, než som zmizla z dohľadu.

Bol zvláštny a ja som ho vlastne nikdy nechcela spoznať. Ale stalo sa. Stalo sa aj to, že som sa napriek odmietaniu doňho zamilovala. A tak som tam na druhý deň išla a on tam naozaj stál. Znova s kornútom zmrzliny, znova jablkovej. Bolo krásne popoludnie, teplučko a slnečno. Ešte raz som si ho premerala a on spravil to isté. Rozprávali sme sa a mne sa zdalo, akoby ho poznám odjakživa. Stále bol smutný, celý ten čas, a aj keď sa sem tam usmial mala som z neho pocit, akoby mu život veľmi ublížil.

Miky bol vždy naladený správne melancholicky. Nikdy za mnou neprišiel s úsmevom, nikdy nie šťastný, vždy len s nejakým zdanlivo nevyriešiteľným problémom, alebo nadávkami na život. Až do chvíle kedy sa to všetko zmenilo. Vtedy, keď som ho prvýkrát rozosmiala. Bol to rozhovor o fázach mužského hnevu.

"Vieš, kamarátka má takú teóriu."

"Akú?"

Boli sme vo vinohrade a Miky mal náladu nižšiu ako je tá najnižšia hodnota. Ležala som mu v lone a on sedel opretý o panelový stĺpik.

"O fázach mužského hnevu."

"Čože?"- Miky zdvihol pravé obočie.

"No, proste mala raz takého chalana, ktorý sa na ňu za všetko nahneval. A tak si podľa toho zostavila rebríček fáz mužského hnevu."- odmlčala som sa.

"A síce?"- Miky ma pohladil po vlasoch.

"Prvá fáza je hnev samotný, je nahnevaný a nechce počuť žiadne vysvetlenia. Druhá fáza je vyprchávajúci hnev, hnevá sa, ale žiada vysvetlenie. Tretia fáza, počujem, že vysvetľuješ, ale nepočúvam, pretože viem svoje. Štvrtá fáza, no možno by som sa aj mohol mýliť, ale ešte to nepriznám. Nasleduje fáza urazenia sa, pretože partnerka má zjavne pravdu a posledné dve fázy sú neurčité ospravedlnenia. A to, že buď to chlap nemyslí vážne, ale povie to, lebo to chceme počuť, alebo nás príde odprosiť."

Ako som povedala posledné slovo, Miky sa rozosmial. Krásne sa smial, oči mu pritom šťastne iskrili, na lícach mal jamky a pri očiach tri krátke vrásky. To mi prezradilo, že v minulosti sa smial veľa a často.

"Sklamem ťa, ale toto sa nedá uplatniť na všetkých."- odvetil, keď konečne chytil dych.

"Vážne? Prečo?"

"Nie všetci sme rovnaký Liz. Napríklad ja sa nehnevám za maličkosti a všetky svoje ospravedlnenia myslím vážne."

"Ale ty si iný Miky, iný ako všetci."

Odvtedy to bolo iné. Vo chvíľach, kedy bol Miky so mnou, sa smial stále. Či už som sa tvárila zamyslene, smutne alebo odvážne, smial sa na mne, so mnou, proste stále. Možno som naozaj mala moc a odhodlanie zmeniť ho, možno aj tie jeho depresívne nálady boli len zo samoty. Často som dúfala, že sa zmení kvôli mne, až neskoro mi došlo, že som ho asi zničila ja.

Keby som sa nebola do Mikyho totálne zbláznila, bolo by to všetko iné. A keby bol iný bolo by to všetko ešte krajšie. Keby ma nebol pobozkal, možno by to skončilo inak, prijateľnejšie.

"Liz, musím ti niečo povedať."- držala som v ruke kornút so zmrzlinou, jablkovou, presne ako on.

"Áno?"

"Zamiloval som sa."

"Hmm."- oblizla som stekajúcu zmrzlinu.

"Do teba."

Rozkašľala som sa. Miky na mňa len hľadel a ja som sa snažila zhlboka dýchať. Keď som sa pozrela do jeho očí, v tých mojich sa leskli slzy z nedostatku vzduchu.

"Do mňa?"

"Áno."

"Mám byť gýčovitá, alebo priama?"

"Úprimná."

"Mám ťa rada Miky, ale..."

"Stačí, nehovor viac."

Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Jemne, nenásilne a mne sa odrazu zatočil svet. Ľúbim ho a on mňa, čo viac si môže tínedžerka želať?

Láska pre Mikyho nebola. Áno, bol pozorný a veľmi romantický, ale akoby ho to všetko vyčerpávalo. Mával dni kedy bol šťastný, smutný, niekedy bol aj po uši zamilovaný, inokedy chcel byť sám. Bol príliš zložitý na to, aby ho niekto chápal a ja som si často len nahovárala, že doňho začínam vidieť.

Bol veľmi náladový, ráno ma volal k sebe, na obed ma vyhodil a večer sa prišiel ospravedlňovať. Napriek tomu všetkému som ho deň odo dňa mala radšej a radšej.

Pamätám si na deň, kedy som ho prvýkrát videla fajčiť. Čakal na mňa vo viniciach pod našou čerešňou. Vedľa seba mal cigaretovú škatuľku a dymil ako komín. Miky bol deň odo dňa zvláštnejší a ja som mala strach. Konečne som sa do niekoho zamilovala a musel to byť akurát týpek so sklonmi k sebedeštrukcii.

"Čo sa stalo."- nevyslovila som to ako otázku, ale ako vetu, ktorá mi nedala spať, ako fakt.

"Ťažko sa to vysvetľuje."

"Povedz mi o tom, zaujíma ma to."

"Keby som odišiel, chýbal by som ti?"

Rýchlo som vstala a kľakla si pred jeho tvár. Zdvihla som mu hlavu, aby som mu videla do očí a to čo som videla bol chlad. Niečoho sa bál, niečo ho zvnútra zožieralo. Niečo sa dialo a veľmi ho to bolelo. A mňa bolelo, že mi to nepovie, nezverí sa s tým.

"Čo to vravíš? Ako to myslíš?"

"Chcem sa zabiť."

Ten šepot bol ako tisícka ľadových kryštálikov v mojom srdci. Tá veta mi hučala v hlave a ja som počula pulzovanie krvi v mojich spánkoch. Rýchlo som ho pobozkala, cítila som sa, akoby sa strácal pred mojimi očami.

"Nevrav také veci, zomrela by som."

"Nie! Ty by si tu musela zostať žiť a postarať sa o to, aby sa tvoj dokonalý genetický kód dostal ďalej. Ja som nič, som nula, nemám rodinu, priateľov, ani život."

"Máš mňa a svoju mamu, nie si sám."

"Som. Som sám viac ako si myslíš."

"Milujem ťa."

"Láska nestačí Liz, ja potrebujem život.."

V ten večer si Miky prvýkrát podrezal žily. V ten večer ho zachránili a vtedy som zistila, že niečo nie je v poriadku.

Možno som ho vtedy nemala pustiť domov. Možno som mohla urobiť viacej, aby to s ním nešlo dole z kopca. Nemalo cenu sa tým trápiť sa, lebo som príliš dobre vedela, že sama to nevyriešim. Dlho sme spolu nekomunikovali. Vlastne nie len mi dvaja, on totiž nerozprával s nikým. Neprehovoril ani slovo. Mala som pocit, že sa hnevá na svojich záchrancov. Akoby bol nasratý na celý tento svet za to, že mu prekazili samovraždu. Neviem ako sa to vyriešilo, ale po dlhom pobyte v nemocnici ho konečne pustili domov. Dohoda medzi doktorom a jeho matkou znela: pravidelné návštevy psychologickej poradne. Jeho psychológ sa volal Róbert, chcel, aby ho oslovovali Robin a k Mikymu nikdy nebol príliš zhovievavý.

Náš vzťah dospel do štádia, kedy sme si už nemali čo povedať. Prestali sme si vzájomne dôverovať, klamali sme jeden druhému, zatajovali si predtým dôležité veci, proste sme sa vzájomne ničili. Obaja sme sa tvárili bezstarostne, akoby žiadna minulosť nebola. Ja som Mikyho stále ľúbila, či aj on mňa, to neviem. Napriek tomu všetkému sme jeden druhého nedokázali opustiť. Nevedela som mu dať zbohom, pretože som nevedela, ktorý deň môže byť posledný v jeho prítomnosti. Bála som sa, že to, čo mu nevyšlo, bude chcieť zopakovať. Bála som sa o neho a možno som sa trochu bála aj jeho samého.

Trvalo dlho, kým sa to ako tak vrátilo do starých koľají. Zavolal mi a ja som znovu počula jeho hlas. Niečo v ňom mi však chýbalo. Vždy keď som sa s ním rozprávala, cítila som, že sa smeje, akoby sa bol usmieval aj ten hlas. Teraz to bolo skôr ako prosba o pomoc.

"Môžeš prísť?"

"Ehm..."- zaskočene som pozrela na hodinky. Bolo niečo málo po ôsmej večer, vonku bolo zamračené a v kuchyni sa rozprávali obe sesternice s mojou sestrou.

"Nemusíš, ak nechceš. Len som sa opýtal."- šepol ešte sklamanejšie.

"Som tam za desať minút."

"Ale nie u mňa doma. V parku."

"Okay."

Čakala som, že mi to aspoň objasní, ak mi to nechce vysvetliť. Čakala som aj to, že vonku bude teplejšie, tak som vybehla len v ramienkovom tričku. Keď som si sadla na hojdačku vedľa neho, už mi začínala byť celkom zima. Všimol si, že sa trasiem a tak len vzdychol, postavil sa a vyzliekol si mikinu.

"Prečo sa nikdy nepoučíš, nechápem...čo si čakala 30 stupňov?"

"Ďakujem."- šepla som a objala sa rukami.

"Eliz, prepáč mi za všetko, čo som povedal. Nebol som vo svojej koži."- bolo vidieť, že ho to trápi.

Vstala som a prešla pár krokov, zastala som oproti jemu a podala mu ruku. Zovrel ju v dlani a mnou sa rozlialo teplo. Znovu som vedela že mu môžem veriť, že sa vrátil starý Miky, i keď bez úsmevu od ucha k uchu.

"Tak strašne si mi chýbal."- šepla som a vrhla sa mu do náruče.

"Aj ty mne Eliz, aj ty mne."- objal ma pevnejšie.

Asi vtedy som si uvedomila, že tváriť sa akoby nič, ani jednému z nás nepomôže. Vedela som, že mu mám pomáhať, len mi akosi unikalo, ako to spraviť. Vedela som až príliš dobre, že keby som zlyhala tento krát, tak by to bolo aj naposledy. Miky však moju hru hrať nechcel. Stále prehliadal skutočnosť, že sa niečo stalo a nechcel, aby som sa starala do jeho vecí. Bolelo to, a ako veľmi, ale nemohla som ho opustiť. Potreboval ma a to veľmi, aj keď to nikdy nepriznal.

Ležala som na jeho posteli, on sedel za stolom a niečo kreslil. Hľadela som na strop. Mal tam nalepené fosforové hviezdičky a usmiaty mesiac. Bolo to pekné. Pekné, aj keď možno trochu detské. Otočil sa ku mne.

"Som hotový."

"Čo si kreslil?"- vstala som a pozrela mu cez plece. Na papieri bol nakreslený anjel. Krásny, šedý, so zlomeným krídlom a akousi kopijou v ruke. Na rukách mal obväzy.

"Je ako ja. Spadnutý anjel. Spadol z neba a nepatrí sem, presne ako ja."

"Spadol si sem pre mňa."

Miky sa postavil k oknu a pozeral na modrú oblohu. Podišla som k nemu, on ma objal a spolu sme hľadeli hore.

"Veríš, že tam hore niečo je?"- spýtal sa ma.

"Neverím."

"Neveríš? Ani v to, že po smrti pôjdeme do neba?"

"Ja v nebo neverím Miky."

"Ja áno. Aj keď, verím len v málo vecí. Verím, že keď raz odídeme z tohto sveta, pôjdeme do neba a budeme konečne šťastní. Verím v sny obyčajných ľudí, a aj v tom, že nikto z nás nechce byť navždy obyčajný. Každý chceme niečo dokázať. Verím v teba, Liz."

"Už viem, prečo som sa zamilovala práve do teba."- zašepkala som.

"Prečo?"

"Pretože nemám rada obyčajných ľudí. Mám rada osobnosti s vlastnými názormi, srdcom aj dušou. Mám rada tých, ktorí sa neboja byť sami sebou. A ty si ten najneobyčajnejší človek zo všetkých."

"Ďakujem."- zašepkal.

Akoby som ho týmto povzbudila. Od tej doby nemal problémy takmer s ničím, len od Robina občas chodil s vlhkými očami. Neviem, čo sa dialo za dverami ordinácie, ale muselo to byť niečo pre Mikyho veľmi bolestivé. Ešte si pamätám na Mikyho sľuby, ktoré však málokedy plnil. A aj keď na ne zabudol, neublížili mi, až na jeden. Sľúbil mi, že mi nikdy neublíži. Vtedy som mu uverila, a tým som takmer zničila samu seba. On mi veľmi ublížil, tak veľmi, ako sa len dalo. Všetko to bolo úžasné, no po dvoch mesiacoch od prvého pokusu, mi do schránky prišiel mail, ktorý bol zaručene od neho.

Láska dvoch žien bola málo, prepáč mi zlato moje, ale už tu nie som...

Neobviňuj sa za nič, všetko je moja vina. Tento mail, sú moje posledné slová, nechcel som Ti volať, ani sa stretnúť osobne. Viem, že teraz plačeš, pretože ti dochádza zmysel predošlých slov. Utri si slzy a ži ďalej moja, ja budem len spomienka, dúfam, že krásna. Naozaj ma mrzí, že som Ťa nedokázal uchrániť pred bolesťou, bolí ma, že to bolí Teba. Neplač...zlato moje, nechal som Ti polovicu srdca, nevrav, že umiera spolu so mnou. Vieš, čo pre mňa znamená milovať? Mať niekoho, kto opätuje. Bola si to Ty, Ty moja láska, môj život. Bolo toho na mňa veľa, až príliš, prepáč mi. Chcel som len, aby si v živote niečo zažila, určite som ti spravil veľa nepríjemností, no dúfam, že tie príjemné chvíľky to prevážia.

Láska je len abstraktný pojem, to čo bolo medzi nami sa dalo chytiť....Dosť bolo múdrych slov, zbohom hviezda, zbohom srdce moje.... Z láskou Miky

Musela som ho prečítať niekoľkokrát, kým mi naozaj došlo, čo to vlastne skutočne znamená. Obliekla som sa a utekala k nemu domov. otvoril mi Martin, náš spoločný kamarát.

"Čo sa stalo?"- spýtala som sa. Martin neodpovedal.

"Dostala som od Mikyho veľmi zvláštny mail, viem, že sa niečo stalo."

"Miky, on si znova podrezal žily."

Znova? Prebleslo mi mysľou. Určite ho opäť zachránili, veď sa to už raz stalo. Všetko bude fajn, všetko bude dobré, nič sa nedeje. Snažila som sa upokojiť, ale hlodala vo mne pochybnosť.

"Nerozumieš mi Liz. Tentoraz sa mu to podarilo, tentoraz zomrel."

Zakrútil sa mi svet. Spadla som na kolená a zostala medzi dverami. Chvíľu trvalo, než som sa rozplakala. Ticho a s tou najväčšou bolesťou v srdci, aká len existuje. Martin si kľakol ku mne a objal ma. Voňal rovnako ako on, čo ma prinútilo rozplakať sa ešte viac. Plakal aj on, cítila som to.

Pohreb bol o tri dni. Bolo nás málo. A všetci sme plakali.

O dva mesiace mi Martin menil toner v tlačiarni a ja som tam sedela a so slzami v očiach hľadela naňho. Potom pohodil hlavou, aby dostal vlasy preč z čela. Ten pohyb bol rovnaký, ako ten Mikyho. To on mi vždy menil toner.

"Chýba mi."- zašepkala som.

"Aj mne."- Martin zavrel tlačiareň a sadol si ku mne na posteľ.

"Rád by som vedel, čo sa stalo."- zosmutnel.

"Možno nič. Len chcel ísť do neba."- šepla som a schúlila sa v jeho objatí.

"Ty predsa v nebo neveríš."

"Ja nie, ale on veril. On áno."


vytvorila: Joahnnie http://kaimei.blog.sk
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama